CHRÁM BOŽIEHO HROBU

„Ježišov hrob nebol pre kresťanov len miestom, kde bolo uložené jeho mŕtve telo, ale i vznešenou a presvätou pamiatkou na Vykupiteľovo zmŕtvychvstanie.“ (Eusébios)

Cyril Jeruzalemský (4.storočie) vyjadril pred svojimi poslucháčmi v jednej zo svojich katechéz: „My chceme spoľahlivo vedieť, kde bol Ježiš pochovaný.“

Pútnici, ktorí prichádzajú do Jeruzalema na miesto, kde bol ukrižovaný a pochovaný ich Pán, ostávajú prekvapení, lebo počítajú s tým, že na tomto mieste uvidia niečo „ohromujúce“, veľkolepé, a pritom ich sprievodca privedie len pred jeden obyčajný starý chrám. Toto najsvätejšie miesto kresťanstva možno však tiež vnímať ako „vekom zošedivenú matku, do tváre ktorej vryl boj dlhých storočí hlboké stopy. Pre zbožného pútnika sú tak vrásky jej zostarnutej tváre ctihodné, lebo mu rozprávajú jej dejiny a vlastné dejiny človeka sú do týchto dejín neustále vťahované“. (Gustaf Dalman)

Chrám je postavený v neskoro románskom slohu a prekvapuje svojím orientálnym rázom, pre ktorý sú typické kopuly a ploché strechy. S výnimkou južného priečelia sú všade len hladké steny a dokonca ani okenné tabule nemajú žiadnu výzdobu.

Z HISTÓRIE CHRÁMU

V 2. storočí sa Rimania snažili ukryť Ježišov hrob pred zrakmi prichádzajúcich kresťanov. Nanosili na toto miesto mnoho hliny a pokryli svätú jaskyňu mohutným násypom, na ktorom postavili pohanský Afroditin chrám. V chráme postavili jej sochu, aby – podľa slov historika – „kresťania, ktorí tam prišli uctievať Krista, budili dojem, že uctievajú Afroditu a aby tak pravý dôvod, prečo je miesto uctievané, časom upadol do zabudnutia“.

Nemôže však upadnúť do zabudnutia to, čomu Boh chce dať pretrvanie v čase. Eusébios píše: „V roku 326 prikázal kresťanský cisár Konštantín na mieste kresťanmi stále uctievanom ako Kristov hrob postaviť bohatú a kráľovsky nádhernú stavbu, aby tak miesto smrti a vzkriesenia Vykupiteľa poskytol zraku a uctievaniu všetkých. Afroditin chrám dal zničiť a ako dal kopať do hĺbky zeme, zrazu sa vrstva za vrstvou objavovala vznešená a presvätá pamiatka na Vykupiteľovo zmŕtvychvstanie. Tak malo byť najsvätejšej jaskyni dopriate, aby ožila ako sám Vykupiteľ – po tom, ako bola dlhý čas ukrytá v temnote, sa dostala opäť na svetlo.“

Ako stará výzdoba tohto (cisárom Konštantínom postaveného chrámu), vyzerala, nevieme. Historik Eusébios píše len o „veľkej nádhere“. Správa zo 6. storočia uvádza, že „priamo nad hrobom je strecha zo striebra a zlata a okolo sa všetko ligoce zlatom“.

V roku 614 dobyli Jeruzalem Peržania a podpálili i chrám Božieho hrobu. Už o pár rokov sa začalo s obnovou stavby, i keď vzhľadom na vtedajšie pomery nebolo možné pomýšľať na obnovu stavby v celej jej pôvodnej veľkosti a nádhere.

Istú dobu držal ochrannú ruku nad Jeruzalemom aj Karol Veľký, ktorý dostal od bagdadského kalifa akýsi protektorát nad svätými miestami. Západ však bol ďaleko, chrám tak chátral a niektorým jeho častiam hrozilo zrútenie.

Začiatkom 10. storočia zaujali časť chrámu moslimovia, ktorí zakázali kresťanom na toto miesto vstup. O niekoľko rokov neskôr podľahol chrám požiaru a v 11. storočí povstal z trosiek nový, v poradí už tretí chrám Božieho hrobu, avšak len jeho časť. Pôvodná bazilika cisára Konštantína ostávala stále v troskách. V roku 1099 prišli do Jeruzalema križiaci. Pomstili sa moslimom strašným preliatím krvi považujúc sa za vykonávateľov Božej spravodlivosti. Podľa svedectva dejepisca ešte v ten večer vystúpili k Božiemu hrobu. „Umyli si ruky a nohy, vymenili svoj odev za nový a bosí vstúpili na sväté miesto.“

Križiaci sa zaslúžili o obnovu pôvodnej Konštantínovej baziliky. O jej stavbe nemáme veľa správ, z dňa jej vysviacky sa však zachoval tento text: „Toto sväté miesto je posvätené Kristovou krvou a náš obrad vysviacky nič k tejto svätosti nepridá.“

Keď v roku 1244 dobyli Jeruzalem Arabi, vyplienili hrob, strhli zo stien mramorové dosky a stĺpy odoslali do Mekky.

Po odchode križiakov zo Svätej zeme sa vlastnícke pomery ohľadom chrámu Božieho hrobu rozmanite menili a mnohé spory na tomto najposvätnejšom mieste kresťanov rozhodne kresťanom neslúžili ku cti. Aj dnes chrám vlastní rozdielnym podielom šesť kresťanských cirkví: grécka pravoslávna cirkev, kresťania latinského obradu, Arméni, koptská cirkev, sýrski jakobiti a etiópska cirkev a prebiehajú medzi nimi neustále konflikty. A tak  každý deň otvára a zatvára bránu chrámu palestínsky moslim. Tento úrad dedí vždy najstarší syn jeruzalemskej rodiny, ktorej kľúče do opatrovníctva predal ešte sultán Saladin, a to práve kvôli nezhodám medzi kresťanskými komunitami.
Človek si tu nevdojak musí položiť otázku „ Kde zostala kresťanská láska a úcta, ktorej nás učí Kristus?“

Križiacka stavba ako celok však pretrvala celé storočia až do roku 1808, kým rotundu nezničil požiar. Jeden opitý pútnik položil zapálený svietnik na drevené zábradlie v arménskej kaplnke a od sviec sa požiar rozšíril. Miesto Božieho hrobu zhorelo, miesto ukrižovania sa však podarilo zachrániť. Reštauráciu rotundy Božieho hrobu urobili dvaja architekti gréckej ortodoxnej cirkvi, žiaľ podľa vlastných plánov v hrubom barokovom slohu, čím monumentálnosť stavby utrpela. Poškodené stĺpy a hlavice boli vymenené za mohutné piliere, pod silnou vrstvou cementovej omietky zmizli jemné profily a ornamenty románskeho slohu. Príliš vysoké steny dodnes neboli napriek plánom a úsiliu prebudované a bránia voľnému rozhľadu v priestore chrámu.

Hoci kaplnka Božieho hrobu ostala požiarom takmer neporušená, predsa bola od základov strhnutá a znovu postavená v tureckom rokokovom slohu už jedným zo spomínaných gréckych architektov. Dnes má z vonkajšej strany rozmery 8,3x5,9x5,9 metra. Vnútro je opäť zdobené stĺpmi a steny sú obložené mramorom. Do vnútra kaplnky je možné vstúpiť bohato zdobeným vchodom. Nad nízkym vchodom do hrobovej komory je nápis: „Ženy, ktoré nesiete masti, prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Kyrios bol vzkriesený!“
Uprostred vnútornej kaplnky s rozmermi 3,4x3,9 metra stojí kameň zasadený do mramoru. Má pripomínať „veľký kameň“, ktorý uzatváral niekdajší vstup do hrobu.

V roku 1927 otriaslo starým chrámom Božieho hrobu zemetrasenie. Ani vtedy sa kresťania nedokázali dohodnúť na tom, ako stavbu opraviť, pretože sa obávali zmeny vlastníckych práv ohľadom chrámu. Schátralá stavba bola podopretá len oceľovými podperami a nevzhľadnými železnými obručami. K obnove chrámu sa pristúpilo až v roku 1961, tiež s cieľom navrátiť stavbe jej pôvodnú monumentalitu a zbaviť ju všetkých rušivých prístavieb. Nie všetko sa podarilo dodnes zrealizovať – ale či je to dielo estetické alebo nie – toto miesto je autentické: „V tých miestach, kde bol Ježiš ukrižovaný, bola záhrada a v nej nový hrob, v ktorom ešte nik neležal“. (Jn19,41)

PRÍBUZNÉ KAPITOLY: Golgota, Ježišov pohreb